Informácie na začiatok logopedickej starostlivosti

Aby bola logopedická starostlivosť úspešná, je potrebné rešpektovať niektoré základné pravidlá:

• Dodržiavajte dohodnuté termíny – intervaly medzi návštevami sú individuálne podľa veku dieťaťa, typu problému a ďalších hľadísk.Pokiaľ nemôžete prísť, čo najskôr to oznámte a dohodnite si nový termín.
• Dodržiavajte čo najpresnejšie doporučené postupy. Nemusí ísť len o klasický nácvik. Často sa využívajú rôzne hry, ktoré odstraňujú nedostatky v určitých schopnostiach a tým aj blokády vo vývoji. Po odstránení príčiny niekedy problém zmizne “sám od seba”.
• Ak vám nie je niečo jasné alebo vám navrhnutý postup nevyhovuje, požiadajte o vysvetlenie. Dohodnuté postupy nemeňte ani podľa odporúčaní z rôznych príručiek, ani podľa rád príbuzných či známych. Príznaky poruchy môžu byť u rôznych detí rovnaké, ale podstatne sa môžu líšiť ich príčiny – postupy k odstráneniu problémov sú potom samozrejme odlišné.
• Venujte sa zadaným úlohám pravidelne, niekoľkokrát denne, väčšinou len krátke chvíľky. Pred cvičením si dohodnite s dieťaťom malú odmenu, ktorú dostane, keď bude úloha splnená. Výhodnejšie než časový údaj (budeme cvičiť len päť minút) je počet správnych pokusov (keď to povieš 10-krát správne, cvičenie skončí a dostaneš odmenu).
• Výhodná je “evidencia” splnených úloh – napríklad čiarky v kalendári za každé cvičenie. Možno dohodnúť aj akúsi cieľovú prémiu za určitý počet splnených úloh.
• Pamäťové stopy, ktoré vznikajú pri dobrej nálade a v pohode, sú neporovnateľne trvalejšie než tie, ktoré vznikali v atmosfére nechuti, odporu alebo z prinútenia.
• Zásadne sa vyhýbajte pokynom typu: povedz to znova, opakuj to, oprav sa a pod., či už ide o korekciu výslovnosti, odstraňovanie chýb v gramatike, ovplyvňovanie tempa reči alebo iné problémy. Dávajú dieťaťu najavo, že nevie rozprávať. Následne sa môže reči vyhýbať, reagovať negativizmom, trucovať, môže dôjsť až k agresivite.
• Chyby (alebo skôr nepresnosti) v reči sa korigujú metódou ozveny (echo). Nesprávne vyslovené slovo alebo formuláciu opakujeme po dieťati správne, s mierne zvýraznenou zmenou.Tým mu dávame najavo - “ja ti rozumiem”, a zároveň mu ponúkame správny rečový vzor. V tóne reči nesmie byť ani náznak, že by sa malo opraviť. Aktivizuje sa tak napodobňovací reflex, dieťa sa väčšinou spontánne opraví. Zvlášť podarené slovo či formuláciu opakujeme tiež a tónom hlasu aj mimikou vyjadríme uznanie. Takto upevníme žiadúcu artikulačnú podobu. Používame len pochvalu, akékoľvek negatívne hodnotenie celkom chýba.
• Používanie obrázkov, knižiek, skladačiek, časopisov nácvik spríjemní a urýchli, podporuje aj rozvoj slovnej zásoby a vyjadrovacích schopností.

VZNIK PAMÄŤOVEJ STOPY

Mozog je veľmi chytré, a hlavne úsporne pracujúce zariadenie. Počas dňa musí vyhodnotiť a uložiť také množstvo informácií, že naozaj neplytvá miestom a pomerne efektívne triedi všetko, čo sa mu ponúkne.

Sústredíme sa na to, čo nám pri učení (čohokoľvek) môže pomôcť.

Nový poznatok (napr. telefónne číslo, slovíčko) drží mozog v pamäti najviac pol minúty. Ak sa k nemu už nevraciame (slovíčko alebo číslo si nezopakujeme), pamäťová stopa sa rýchlo rozpadáva a my poznatok zabudneme.

Ak si chceme informáciu zapamätať, mali by sme sa jej venovať najmenej dve minúty (číslo si poznačíme, slovíčko opakujeme).

Za týchto okolností mozog informáciu uchováva zhruba ďalšiu pol hodinu, potom sa stopa znova začne pomaličky strácať.

Ak nás situácia zaujala a je podfarbená príjemnými pocitmi, vytráca sa informácia pomaly (cvičenie skončilo pochvalou, drobnou odmenou, číslo patrí milej osobe). Ak je nácvik spojený skôr s nepríjemnými pocitmi, stopa sa stráca veľmi rýchlo, mozog zážitok vytesňuje

Ak si chceme naučenú vedomosť alebo informáciu v hlave udržať, je potrebné počas tejto polhodinky trocha opakovať (Nezabudol si to slovíčko?, Čo sa píše v slove...?). Nie je potrebné opakovať celé cvičenie – stačí len „ťuknúť”. Dieťa to vôbec neobťažuje, ide o pár sekúnd, navyše väčšinou nasleduje pochvala.

A mozog vyhodnotí situáciu – k tomu sa vracajú, je to poznatok potrebný, mal by som ho zatiaľ v pamäti udržať. Krátky interval medzi drobným pripomenutím alebo krátkym cvičením by sa mal niekoľkokrát opakovať. Týmto sa pamäťová stopa upevňuje a mení svoj charakter.

Postupne je možné intervaly predlžovať zhruba na dve hodiny (to je práve fáza, ktorá zodpovedá častému doporučeniu pri nácviku rôznych činností – niekoľko minút niekoľkokrát denne). Nie je potrebné dlhé cvičenie, skôr efektívny výber. Na úvod niečo, čo dieťa bezpečne ovláda, aby sa uistilo, že to pôjde, potom to nové, čo potrebujeme nacvičiť, alebo to, čo je potrebné dôkladne upevniť. Na konci cvičenia, keď dieťa už stráca pozornosť alebo začína byť unavené, zaradíme znova niečo, čo dobre vie, aby cvičenie končilo úspešne.

Akonáhle pamäťová stopa postúpi do poslednej fázy, kedy zmení druhýkrát svoj charakter, je už pomerne stabilná a prežije dlhší čas bez toho, aby sa stratila (obyčajne sa uvádzajú dva dni, než sa stopa začne zase pomaly a nenápadne vytrácať) – to je čas vhodný na rôzne obmeny úloh, na ich postupné predlžovanie alebo zvyšovanie obtiažnosti – samozrejme nie až po dvoch dňoch, ale stále niekoľkokrát denne, hoci len pár minút (slová zapájame do viet a postupne aj do reči).

Pri nácviku počas dňa sa obyčajne kombinujú všetky fázy – pri úple nových úlohách krátke pripomenutia, už nacvičené poznatky sa udržiavajú krátkym cvičením, napríklad cestou zo škôlky. Hlavný nácvik nových vecí alebo dôkladnejšie precvičenie zaberie zhruba 2-3 krát denne sotva štvrťhodinku, v kľude domova.

Proces zapamätávania je samozrejme omnoho zložitejší, ovplyvňujú ho najrôznejšie okolnosti, napríklad náš typ pamäti, naše predchádzajúce znalosti a skúsenosti, sila nášho momentálneho záujmu, okolnosti, ktoré situáciu sprevádzajú a mnoho ďalších.

Tento schématický model vysvetľuje dostatočne zrozumiteľne, prečo u nikoho nemôže efektívne fungovať cvičenie, ku ktorému sa dostaneme občas na pol hodiny a prečo zadanie „10× denne päť minút” naozaj nemožno zameniť za jednohodinové cvičenie denne.

ZHRNUTIE

Prvá fáza - cvičenie trvajúce približne 2 minúty, základný nácvik, ďalšie veľmi krátke cvičenia v intervaloch asi pol hodiny.

Druhá fáza - drobné obmeny základnej úlohy, mierne predĺženie cvičení podľa typu úloh a záujmu dieťaťa (5-10 minút) zhruba v dvojhodinových intervaloch.

Tretia fáza - upevňovanie základných poznatkov, ich automatizácia a postupné obmeny úloh, zvyšovanie obtiažnosti a predlžovanie nácviku (podľa veku, typu úloh, záujmov a schopností na 15 minút, väčšinou 2-3× denne). Zapájanie nových návykov do bežnej reči.

METÓDA MALÝCH KROKOV

Okrem rozumného rozdelenia efektívnych krátkych cvičení máme ešte ďalšiu možnosť, ako nácvik uľahčiť a zaistiť dieťaťu pozitívne pocity, také dôležité pre rýchle zapamätávanie – totiž rozdeliť ťažkú úlohu, ktorá sa nedarí (alebo je riziko, že sa nepodarí), na niekoľko menších, postupných krokov, ktoré sa s istou dávkou úsilia podaria.

Obyčajne má dieťa pocity typu – zase zle, nejde mi to, nedokážem to, nedostanem odmenu, mamka je sklamaná, že mi to nejde, hnevá sa na mňa..., teda pocity negatívne. Mozog tieto nepríjemné veci maže rýchlejšie a namáhavo nacvičené kroky sa strácajú. Navyše, kto by robil niečo, čo mu nejde, a tak sa väčšinou veľmi rýchlo začnú vyskytovať situácie, keď sa dieťa nutne potrebuje napiť, odskočiť si, bolí ho hlava, snaží sa vyjednávať – ako dlho ešte musíme cvičiť...

Ak sa úloha rozdelí do menších, zvládnuteľných krokov, sú pocity úplne iné – ide mi to, mamka sa čuduje, aký som šikovný, dostanem odmenu, ak to ešte chvíľku vydržím...

A ako si poradiť s rozdelením cvičenia na malé kroky? Najlepšie sa to vysvetlí na príklade:

• Potrebujeme nacvičiť základný pohyb jazyka od horného ďasna k dolnému a nedarí sa to. Pomôžeme si čokoládou, ktorú natrieme dieťaťu na ďasná za horné zuby.
• Dieťa má za úlohu čokoládu len olizovať, bez toho, aby sme vysvetľovali prečo. Dáme mu do ruky zrkadlo, aby sa pozrelo, kde sa pritom jazyk nachádza. To isté skusíme s čokoládou na spodnom ďasne.
• Potom pristúpime k cvičeniu: urobiť rovnaký pohyb, s pomocou zrkadla, ale už bez čokolády.
• Ďalší krok, skusíme to isté bez zrkadla, pomaly a vedome.
• Namiesto olizovania skúsime ťukanie, už len na jedno miesto uprostred atď., so zrkadlom, neskôr bez neho.
• Postupne tak nacvičíme dotyk na horné a dolné ďasno a môžeme skúšať striedať – hore, dolu, hore,dolu. Dobrú službu spraví hra „na výťah” - na špičku jazyka dáme niečo, čo nekĺže: kúsok sušienky, čips a pod., a vozíme predmet hore a dolu.

Často počuť argumenty, že takto je to veľmi pomalé, že to dieťaťu veľmi uľahčujeme, nech sa trocha ponamáha. Ale o to práve ide – nájsť správnu mieru, aby nároky boli vždy máličko nad hranicou, kam dieťa svojimi schopnosťami dosiahne, a hranicu vytrvalo posúvať hore. Nejde o to úlohu dieťaťu uľahčovať, ale primerane jeho možnostiam ho namáhať. Dôležité je práve to slovo „primerane” - nie málo, nie veľa. U každého je to iné. Niekomu stačí pomôcť malými krokmi len na začiatku, iný potrebuje vytrvalo postupovaťjednotlivými krôčkami od začiatku do konca.

Ak si predstavíme plnenie úloh ako cestu na vrchol kopca, potom metóda malých krokov sa podobá chôdzi po dlhšej, ale pohodlnej cestičke , stúpajúcej mierne v serpentínach, na rozdiel od priamočiareho šplhania do svahu plného neschodných miest.

Priamočiara metóda „toto sa musíš naučiť” nie je rýchlejšia. To skôr dieťa alebo dospelý stratí nervy – a cieľ zostane väčšinou v nedohľadne...

VÝVOJOVÉ  ETAPY

Vývoj dieťaťa prebieha podobne – všetko, čo sa učíme, sa mení pomocou malých zmien od jednoduchého k postupne stále zložitejšiemu. Na tejto ceste sa však môžu vyskytnúť aj drobné okľuky či prekážky.

Nikoho ani nenapadne žiadať dieťatko, ktoré zatiaľ len lezie, aby vybehlo na prvé poschodie. Ale trojročné dieťa, ktoré sa oneskoruje v reči a začína používať prvé slová (aktívna reč je teda na vývojovom stupni zhruba ročného dieťaťa), dospelí často učia básničky a reagujú nespokojne, keď dieťa slová skomolí - „Veď už by to predsa mal vedieť!”

Vo vývoji ale platí celkom bez výhrad jedno základné pravidlo – jednotlivé vývojové etapy sa nedajú v žiadnom prípade preskočiť, dajú sa len vhodnou stimuláciou skrátiť. Ak budeme vyžadovať od trojročného dieťaťa, ktoré práve začína rozprávať, rovno básničky, je to podobne nezmyselné, ako vyžadovať salto na kladine, keď dotyčná ešte neovláda kotrmelec na žinienke. Argument, že sa má viac snažiť, pôsobí v telocvični absurdne, ale koľkokrát niečo podobné zažije dieťa, ktoré má problémy s rečou...

Všetky vývojové etapy musia prebehnúť, pretože jedna nadväzuje na druhú, každá je základnou pre tú ďalšiu, náročnejšiu. Toto pravidlo je potrebné mať na pamäti, aby sme zbytočne nežiadali od dieťaťa niečo, k čomu vo vývoji ešte nedospelo. V tom prípade by nám snaha a intenzívny nácvik neboli nič platné.

Ak sa nedarí nácvik, je potrebné sa poradiť s odborníkom a nájsť inú cestu, menšie kroky, odstrániť z cesty prekážky, alebo sa jednoducho zastaviť a počkať, kým sa zrelosť posunie na potrebnú úroveň. Čas bez cvičenia, ktorý vznikne, zmysluplne využiť inak.

ZHRNUTIE

Rozdelenie úloh na niekoľko postupných etáp je účinnejšie než opakované, často neúspešné cvičenie rovnakých úloh.

Jednotlivé vývojové etapy nemožno preskočiť, ale je potrebné všetkými prejsť a vhodnou stimuláciou ich skrátiť na minimum.

ARTIKULAČNÉ CVIČENIA

Pri cvičení nejde o rýchlosť, ale skôr o presnosť pohybu. Pohyby preto cvičíme pomocou hier najprv pomaly, pomocou zrkadla (Vieš to tak ako ja?), postupne zrýchľujeme tak, aby neutrpela kvalita pohybu

Na zazačiatku nácviku môžeme na pery alebo ďasná natrieť jogurt, čokoládu, nutelu a pod. a dieťa ju olizuje - zmysluplný pohyb sa darí lepšie.

Všeobecne zamerané pohyby

• Pohyb jazyka zozadu dopredu a späť – opakované vyplazovanie
• Pohyb jazyka z jedného kútika do druhého, zo strany na stranu – jašterička švihá chvostíkom
• Pohyb jazyka hore a dolu – olízať si hornú peru, dolnú peru, skúsiť dočiahnuť na špičku nosa, na bradu čo najďalej.
• Kruhový pohyb jazyka – olízať pery do kruhu, skúšať na obidve strany.
• Špúlenie perí – fúkame, dávame pusinku.
• Roztiahnutie perí doširoka – úsmev, vyceriť zúbky ako psík.
• Uvoľnenie perí – prstom brnkať na pery, vzniká zvuk podobný „brm”.
• Napätie perí – medzi pery umiestnime papierový prúžok, prúžok tenkej oplátky a mierne ťaháme von – dieťa sa snaží udržať pomocou perí predmet na mieste.
• Spraviť jazykom guličku na pravom, ľavom líci, pod dolnou perou, obísť jazykom priestor pred zubami – všetko pri zovretých perách.
• Kloktanie.

Pohyby zamerané na určitú skupinu hlások

Predpokladajú zvládnutie predchádzajúcich cvičení. Pohyb sa presúva z polohy pred perami späť do priestoru za zuby.

• Pohyb po dolných alveolách (hrboly na ďasnách tesne pod zubami) – počítame zúbky, olizujeme čokoládu, posúvame kúsok žuvačky, lentilku z jednej strany na druhú, snažíme sa o čo najväčší čeľustný uhol – poriadne otvoriť pusu.
• Pohyb jazyka po horných alveolách (to isté, len vynecháme lentilku, kĺže a pohyb sa nedarí).
• Pohyb zhora dole a späť („výťah”, na špičku jazyka umiestnime malý kúsok piškóty, sušienky, čips), jazyk „vozí” predmet od horných alveol k spodným a späť. Pozor na vyplazovanie. Snaha o veľký čeľustný uhol, brada musí byť v kľude.
• Ťukať špičkou jazyka na horné alveoly.
• Vibrácie perí – fŕkať ako koník.
• Cvičenia sú nutné predovšetkým pre správnu výslovnosť hlások L,R.
• Pritisnúť špičku jazyka do stredu za dolné rezáky (možno jazykom pridržiavať kúsok piškóty, žuvačky) a trocha otvárať a zatvárať ústa.
• Pritisnúť špičku jazyka do stredu za horné rezáky, ako v predchádzajúcom cvičení.
• Roztiahnuť jazyk doširoka, aby sa dotýkal, pokiaľ je to možné, všetkých dolných zubov – zuby sú mierne od seba.
• To isté, ale hore.
• Zdvihnúť okraje jazyka – spraviť mištičku, ruličku. Pokiaľ sa nedarí, položiť na stred jazyka ústnu lopatku, mierne tlačiť a skúsiť ju „obaliť” jazykom.
• Pohyb po hornom ďasne zozadu dopredu tesne k zubom, nevyplaziť (je možné vysúvať kúsok papierovej vreckovky, prilepenej na hornom ďasne, pozor na dávivý reflex).
• Strčiť dva prsty do pusy maximálne k prvému kĺbu pod nechtom a špičkou jazyka ich vystrkovať von „bijú sa” - jazyk sa ohne do oblúka, chrbát jazyka sa pritisne k podnebiu.

Spracovala (Budu správne mluvit): Mgr. Olhová, Mgr. Vagaská

logopéd